Náročná otázka, ktorú nám položil pán docent Štefan Vendel. Máme na túto tému na pedagogickú psychológiu napísať esej. Tak sa o to teda v krátkosti pokúsim.
Začnem hneď od začiatku tak, ako by som postupoval ja. Azda sa mi podarí vytvoriť akýsi model efektívneho učiteľa, ktorý by som chcel dodržiavať, keď (ak) raz budem učiť.
Príprava a rozvrhnutie
V prvom rade ide o prípravu na vyučovaciu hodinu – nie na jednu, ale na každú. Príprava učiteľa na vyučovanie vyžaduje dlhší čas. Celková príprava, aby sa systém zabehol, trvá dohromady niečo okolo piatich rokov. To by sme mohli päťkrát získať titul majstrov sveta v ľadovom hokeji a prežiť ďalšieho Schumachera. Slušné, ale za tú námahu to určite stojí.
Príprava vyžaduje najprv rozloženie si vyučovacej hodiny v hlave. Čo, kedy a ako budem učiť. Napríklad na úvod by bolo dobré dať prezentáciu 3D obrázkov a nechať žiakov o nich rozprávať. Alebo sa opýtať žiakov, aký mali víkend – každý má rád, keď sa oňho niekto zaujíma. Ťažko povedať, čo je najlepšie. Záleží od zloženia danej triedy.
Na úvodnej hodine (tá taká zoznamovacia) treba uviesť jasné pravidlá hry a dbať na ich dodržiavaní. Učiteľ by podľa všetkého nemal určiť pravidlá žiakom sám. Mali by ich zostavovať hlavne žiaci s prihliadaním pedagóga. Taktiež je dobré stanoviť pravidlá správania sa pre učiteľa. Pravidlá sa povedzme spíšu a vyvesia na nástenku, aby boli na očiach. Školský poriadok aj tak nikto nečíta (je dlhý a napísaný dosť nezáživne pre žiakov).
Povedať žiakom, čo sa od nich očakáva je tiež nevyhnutné, aby nedochádzalo k nedorozumeniam.
Jasnosť a zrozumiteľnosť
O artikulácii a zrozumiteľnosti hovorenej reči azda netreba rozprávať. Nechcem sa nijak dotknúť ľudí, ktorí nesprávne vyslovujú niektoré hlásky, písmená, slová, ale učiteľovi by malo byť rozumieť aj slová ako Marlboro, pštros, Explorer, mohorovičičova diskontinuita a podobne. Ako tréning je možno dobré používať výrazojetrtkanachyfintikašlababrabátiť. Jeho rýchle vyslovenie (samozrejme nie na hodine 
) umožňuje rozpliesť jazyk aspoň na akú-takú úrovneň. Pôvod toho slova je nepodstatný v tomto prípade.
Pre jasnosť výkladu je samozrejme potrebné rozprávať jazykom žiakov, ty kokso. Myslí sa tu v tomto prípade fakt, že pokiaľ na gymnazistov vysúkam v druhom ročníku výraz ako „každá harmonická diferenciálna forma (istého typu) nesingulárnej projektívnej algebrickej variety je racionálnou kombináciou kohomologických tried algebrických cyklov“, asi by som im to len ledva vysvetľoval najbližšie hodiny. Nakoniec tomu ešte (a budem vôbec dakedy?) nerozumiem.
Pokiaľ tomu aj napriek všetkým snahám o nezrozumiteľnosť bude nejaký malý génius rozumieť, treba to povedať navyše ešte v jazyku ostatných žiakov. A hlavne netreba pri tom rozprávať o Napoleonovi, pokiaľ to spolu nejakým záhadným spôsobom nesúvisí.Držať sa témy je naskutku dobré.
Zápal (ten duševný do niečoho)
Nech je vidno, že to učiteľa baví. Čo viac k tomuto? Ak niečo človeka nebaví, asi sa to prejaví aj na zápale žiakov do daného predmetu. I keď je pravda, že radšej každý bude sledovať hokej a Šatanove góly, ako to, prečo je odmocnina z mínus jednotky dokonalé číslo. Učiteľ je vzor. Vždy ovplyvňuje žiakov. Či vedome, či nevedome. Preukázaním nadšenia z predmetu môže akýmsi spôsobom zapôsobiť na žiakov.
Napríklad nadhodiť na začiatku hodiny matematiky vzorec na výpočet preplatkov pri lízingovom spôsobe platenia a povedať: „vďaka tejto obludnosti na tabuli budete vedieť určiť, koľko zaplatíte navyše pri kúpe nového auta na lízing.“ Keď nie všetkých, aspoň jedného to zaujme.
Klasické spôsoby neverbálnej komunikácie sú tak dôležité, ako verbálnej. Očný kontakt, zmena tempa reči, tónu hlasu, zapojenie spevu do vyučovania, či dokonca tanca. Napríklad aj hranie divadla, ako sa stal Euler profesorom a podobne. To všetko vplýva na to, ako je predmet vnímaný tými, čo sedia v laviciach.
Použitá literatúra
Pedagogická psychológia, Štefan Vendel (staršie vydanie – 2005).
