Neverbálna komunikácia je silný nástroj. Veľa ľudí si to ani neuvedomuje. Každý, s kým sa denne stretneš, má na teba vplyv. Či už slovko prehodíte, alebo nie. Skús si niekedy zahrať s ľuďmi malú hru. Ty sa budeš baviť, ostatní to ani nepocítia. Koniec koncov, môžeš pozorovať, kto sa ako správa.
Hra na červenú
Poznáš to. Ideš pešky. Prehľadná križovatka, kde svietia semafory. Keď zastaneš na červenom panáčikovi, okolo teba sa zoskupí niekoľko ľudí. Všetci čakajú, kým prejdú všetky autá, ktoré križujú práve ten prechod, na ktorý sa čaká. Čo sa deje po tom, čo prejde posledné viditeľné auto a ešte stále svieti červený panáčik? Ľudia, síce opatrne, ale začnú prechádzať na druhú stranu. Nie je to náhodou zakázané? Nehovor im nič. Sleduj.
Keď prejde aj to posledné auto a nad daným jazdným pruhom je prehľad a ešte stále svieti červený panáčik, stoj a čakaj na zeleného panáčika. Všímaj si, čo ľudia robia. Zrazu sú v rozpakoch a nevedia, čo urobiť. Pustiť sa cez prechod? Veď ten človek stojí a čaká na zelenú. Ako asi budem vizerať, keď tam vstúpim? Niekomu je to jedno a pustí sa cez prechod.
V tomto momente prekvapenia je krásne všímať si jedno. Stav, kedy dochádza posledné auto a každý sa spolieha na druhých, že sa tiež pustia cez cestu. Ty stojíš a uponáhľaná babka si to vykročí na vozovku. To je veľmi zaujímavé. Stalo sa mi, že dotyčná sa vrátila na chodník a čakala so mnou 
. Vtedy, aj keď si to nikto neuvedomuje, si sa pozrel tak trochu pod kožu daného človeka. Niektorých ľudí ide priam roztrhať, keď nevidia žiadne auto a ty stojíš.
A keď naskočí zelená, vieš to ako prvý, pretože ostatní zabudli na to, že sú na prechode a myslia nad tým, ako asi vizerajú pred ostatnými.
Je krásne ovplyvňovať ľudí bez toho, aby som riekol čo i len slovko, či sa ich nejako dotkol.
Chodiť na červenú je naozaj nebezpečné.
