Tak sa nám dnes opäť zachcelo pokračovať v stavbe pyramídy. Lepšie povedané, zdokonaliť ju a rozšíriť základňu hradbami. Tak sa pozri na to, čo sa nám podarilo.
Toto bol úplný začiatok:
Deň začal, ako každý iný. Školopovinní v škole, rodičia v robote. Pyramída si stála kľudne. Bez akéhokoľvek povšimnutia zapadala voľne padajúcim snehom.
Potom prišli deti zo školy a mamičky na materskej sa vybrali so svojimi ratolesťami trochu prevetrať.
Nakoniec, prišiel brat zo školy s kamošmi. Chvíľu to vizeralo tak, že dnes zo stavby nič nebude a mne ostane snowboard v ruke a zjazdovka pod nohami, ale opak sa stal pravdou. Chuť do roboty zavládala veľká a užaj sme mali v rukách lopaty.
Dnes sme mali so sebou aj bedničku, a keďže bol mokrý sneh, dali sa vyrábať perfektné tehličky.
Čo si jeden nevedel predstaviť, toho boli svedkami všetci zúčastnení. Prišli škriatkovia. Deti sa tiež chceli zapojiť do roboty, tak som im vysvetlil, ako upchávať diery medzi tehličkami snehom. Potom sa chopili gúľať gule na múr. Skončilo to takto:
Si predstav, s ich pomocou to išlo veľmi rezko. Občas som ich pochválil za ich prácu, aby boli nadšení a mali z toho radosť. Veru aj mali, lebo rodičia museli prísť až dole za nimi, aby ich zavolali domov (neviem, či sa to ocinko nechcel pozrieť zblízka na tú monumentálnu stavbu ;-D).
Môj brat:
Nakoniec prišiel ďalší robotník s červenou šatkou okolo krku, i priniesol 50 litrovú bedničku. To aby tehly boli väčšie. Veru aj boli. Z pyramídy ostalo takéto niečo:
Pevnosť z druhej strany:
No a ešte ti ponúkam pohľad z okna nášho bytu:
