Výhovorky. Častý to tip školskej komunikácie. Mám ale pocit, že dnes už niektoré typy výhovoriek zapadajú prachom histórie.
Na čo sú výhovorky
Výhovorka je nepravá, vymyslená príčina. Keď sa chceš uliať zo školy bez toho, aby niekto poznal, čo si skutočne robil, vymyslíš si výhovorku. Doktor, meškanie spojov, zaspal som, to všetko sú predmety výhovoriek. Je ich veľa, veľmi veľa. Nehorázne veľa. Tak veľa, že ani bežnej reči toľko nie je. Preháňam.
Záleží taktiež od toho, či vymýšľaš výhovorku pre rodičov, učiteľov, alebo pre doktora, ktorý ťa naposledy videl pred tromi rokmi, aj to len v kine.
V podstate je lepšie výhovorky používať v čo najmenšej možnej miere. Je to preto, lebo pravdu si nemusíš nasilu pamätať vôbec. Ono sa to samo vybaví. Kdežto klamstvo (ktorým výhovorka samozrejme je) si pamätať musíš za každých okolností. Keď ale dôjde k situácii, kedy si nútený použiť výhovorku, vyvaruj sa niektorých bodov.
Toto už dnes neplatí
Hlavne mysli. Dôležitá to vec aj pri výhovorkách. Nedávno na skúške zo všeobecnej didaktiky, nebudem menovať, prišli nejakí spolužiaci za skúšajúcou. Chceli sa ospravedlniť: „my sme vás hľadali …,“ riekli. Následne sa im dostalo odpovede: „určite ste si všimli, že nejakú dobu tu máme internet. Napísať mi e-mail nie je taký problém …“ A mala pravdu. Ich výhovorka jednoducho neobstála. Otázkou je, prečo?
Vyhováranie sa dá totiž ľahko rozoznať:
- obsah výhovorky sa v čase nemení, nech je akákoľvek vyspelosť techniky,
- časté uhýbanie pohľadu, aj pri sebavedomých ľuďoch,
- pri otázke, ktorá rozvíja podstatu výhovorky, dotyčný stráca slová a ťažko hľadá nové,
- pri rýchlej a bystrej reakcii na položenú otázku z bodu 3 sa vyhovárajúci neskôr začne opakovať. Stačí sa pýtať na rozvitie obsahu.
Pri vyššie uvedenej výhovorke my sme vás hľadali došlo v rozhovore k zlomu a odhaleniu potĺkania sa. Bolo to jednoduché opýtanie sa „poslali ste mi e-mail?“ Nikto sa nezmohol ani na slovko. Stále opakovali my sme vás hľadali.
Originalita víťazí, opakovanie umiera
Kým na opakovanie námetu pre výhovorku doplácajú nevinní, ktorí majú skutočné ospravedlnenie s daným obsahom, tak originálne výhovorky (či už skutočné, alebo nie) majú nesmierny úspech. Dajú sa pritom použiť len raz a vo vhodnú chvíľu.
Na gymnáziu som mal spolužiaka Vlada z Kokavy. Írečitá to dedinka v srdci Liptova. Na hodine dejepisu sme sa mali naučiť nejaké tie strany. Už ani neviem, kto bojoval s kým. Všetci sme sa klepali strachom z vyvolania k tabuli. Predsalen, prváci na gympli sú ešte neostrieľaní. Vtedy bol Vlado vyvolaný vyučujúcim Viliamom. Strach mal v očiach, keď zrazu učiteľovi Viliamovi preniesol: „ospravedlňte ma prosím vás, ale keď som sa chcel vonku učiť, vietor mi odniesol strany dejepisu a zožrala ich koza.“
Celá trieda, na čele s vyučujúcim Viliamom, sme sa smiali, že bránice boli natrhnuté ešte týždeň potom. Je pravda, že tie staré učebnice (vydané pred rokom 1989) boli šaláty, kde niektoré strany neboli vôbec podstatné. Nikto v tej chvíli ani nepomyslel na to, či tá výhovorka pravdivá, alebo nie. Učiteľovi sa to tak páčilo, že to uznal ako plnohodnotnú ospravedlnenku a odvtedy bol Vladou triednou kokavskou hviezdou.
Taká maličkosť záverom
Výhovorky je treba používať čo najmenej. Nie preto, že mne osobne by sa to nepáčilo. To nie. Ale preto, že to vidno, keď si niekto vymýšľa alebo opakuje už stokrát počuté. Radšej povedz, že si sa na to vybodol, pretože si si chcel oddýchnuť. To zaberá viac a cítiť z teba úprimnosť. Keď to ešte prednesieš s úsmevom, nie je čo riešiť 
.
