Písal sa rok 2001 a pre mňa, vraj pamätníka, ako ma Tomáš Ulej oslovil o pár postrehov z histórie slovenského webu, sa otvorila spomienková pamäť. Celkom zaujímavé, také zamyslenie sa späť. Pekná retrospektíva.
V podstate som v roku 2001 začínal a myslel si, že viem všetko. Koľko začínajúcich si to myslí dnes? Každý. Podľa mňa je to dobre, ba priam vhodné. Keby chudáci vedeli, ako niektoré zákutia budú zradné, nezačínali by a radšej si šli okopať to svoje políčko kdesi pod slivkou. Oni radšej budú lúskať orech za orechom a snažiť sa o svoj jedinečný a ničím neohrozený pozdrav Ahoj svet. A to je dobre.
Nehaňte ma tí, ktorí ste väčšími pamätníkmi, vážim si vás ako budem seba vo vašom internetovom veku. Už asi starnem, keď začínam premýšľať, že prídu mladí ľudia, ktorí ma raz na mojom mieste nahradia. Ach, akáže ma nebude škoda. Moje práce sa navždy stratia v histórii SVN siahajúcej do hĺbky jedného disku. Vyhodiť, nahradiť a ide sa ďalej. Nič, len prach – a ani to nie.
Čo po nás ostane? Spomenú si skutočne len tí z offline sveta – aký bol ten dobrý, dokázal enter aj esc naraz jedným prstom stlačiť. Nikto si nespomenie na ten kus kódu, ktorý sa kdesi kopíruj-vlož cestou nesie už niekoľko generácií ako genetická chyba generujúca ontogenézu celého systému. No iné je fuč.
Preto sa patrí a je dôstojné dokázať niečo takého charakteru, aby to malo dopad aj do offline sveta, kde sa vec navždy zaznačí. Kde ostane kus časopriestoru ovplyvneného priamo prejavom tej veci. Ostáva už len tú vec nájsť.
