Písal sa Valentín roku 2003. Celkom nečakane to bolo 14. februára toho istého roku 
. Ona odchádzala na víkend k rodičom, ja som ostával doma. Lúčili sme sa a …
… a hlavou mi lietalo kvantum myšlienok – túžim ju pobozkať, môže ma odmietnuť, zľakne sa, … Nikdy v živote som odvtedy nemal tak rýchly tep, ako v ten deň, presne na Valentína, v deň zaľúbených. Bol to piatok.
Stalo sa očakávané, odišla na celý dlhý nekonečný víkend k rodičom. Ako čas plynul, Valentín roku 2003 sa stal včerajškom, predvčerajškom, minulosťou. Hypoteticky som si trieskal hlavu o stôl, že som jej nedal aspoň nejakú pozornosť, nejaký dar, či aspoň darček. Celý nasledujúci víkend som sa sám seba pýtal: „neposral som si to náhodou? Nezahodil som jedinečnú šancu?“
Chystal som sa s pravdou von.
V nasledujúci pondelok (kto ráta, vie, že to je 17. februára 2003) sme čakali po škole na vlak domov. Ani už neviem ako, zrazu sa mi ocitol v ruke mobil s textom: „myslím, že k tebe niečo cítim.“ Bol to jasný signál, na ktorý som čakal. Prejavil som jej svoje city, svoju lásku, tri dni po dni všetkých zaľúbených, po Valentínovi. Nezabudnem však na krátky úryvok s dialógu, ktorý medzi nami nastal potom:
Ona: „a čo teraz?“
Ja: „dáme si DELI.“
Skoro som tým zahodil všetku námahu, ale humor je vždy dobrá pomoc. Odvtedy až doteraz sme stále spolu.
