Idem si, ak dovolíš, trochu zaspomínať na časy gymnaziálne, na časy, kedy lístie stromov strácalo chlorofyl a pomaly žltlo a červenalo, na časy čítania školských poriadkov a zemiakových brigád. Keďže si vzorný čitateľ Sieťooku, viem, že ani takáto spomienka ťa od vernosti neodradí.
Ono to prichádzalo vždy so začiatkom jesene. Školský rok začal, učili sme sa a potom prišiel čas zarobiť si nejakú tú korunu. Prišla zemiaková brigáda. Z triedy sa musel nazbierať dostatočný počet študentov, inak sa nešlo. Malo to svoje neopísateľné, i keď sa o to pokúsim, čaro.
Doobedu sme sa normálne učili. Vyučovanie bolo samozrejme skrátené, čo nám len vyhovovalo. Niečo sme na obed zjedli, prezliekli sa do úborov a hor sa nasadnúť douhoriek Škoda 706 RO/RTO prípadne „novších“ autobusov Karosa. Vrecové poťahy sedačiek boli najnovším doplnkom celého autobusu.
Bohom zabudnutá oblasť Kokavy sa stávala našim prechodným domovom, útočiskom pre naše priateľstvá a dokonale zohrané tímy.
Po ceste podobnej prvému holeniu sme mali konečne možnosť navštíviť okolité krovia a zaspomínať si na literárne dielo Vtáky v tŕní. Spolužiačky túto možnosť nemali, keďže čítali iné príbehy odohrávajúce sa mimo krovia – Kto chytá v žite a podobne. A ten vzduch, páni, to bolo niečo. To ako keď sa v jesennom počasí striedajúcom slnečné lúče s miernou oblačnosťou zhlboka nadýchneš.
Keď si teraz spomeniem na ten prvý nádych vôní okolitých hôr zmiešaných s pachom takmer vyoraných zemiakov a hliny na poliach, vynára sa vo mne spomienka na krásne chvíľky, ktoré už nechcem zažiť, pretože by sa z nich vytratilo to čaro.
Pokyny boli odovzdané, začal sa lov na najlepšie kýble.
Vytvorenie naprogresívnejšej skupiny celého gymnázia skrze všetky zúčastnené ročníky vyžadovalo mená ako Zdenko, Mišo, Mišo, Mišo, Boris, Peter, Milan, Dušan, Mirko a Ivo, každý po dva kýble. Podotýkam, že sa jedná o skromné konštatovanie, nakoľko sme zber práve vyoraných zemiakov ukončovali väčšinou ako prví. Úseky, ktoré dostala dvojica (trojica) sme spojili do jedného veľkého úseku a spoločne na ňom hospodárili. Krásny to príklad kolektívnej práce. Škoda, že nám nepanoval vtedy vladár Róbert Fico, pretože by nás prišiel spoločne s médiami navštíviť a pochválil by nás pred nastúpenou bandou gymnazistov. Škoda, veľká škoda.
Progresívnosť našej skupiny mala isté výhody. Okrem poriadneho predýchania pľúc (hlavne fajčiarov) a prekrvenia organizmu sme mali možnosť pri posedávaní na kýbľoch pozorovať dievčenské osadenstvo našej i druhých tried. Polohy pri zbere sa rôznili (čupieť sa furt nedá) a ponúkali tak dobrú možnosť zhodnotiť, kto ako často sedí na kýbli 
.
Zavše zapršalo, inokedy príjemne hrialo slnko, neskôr bolo zas veterno, že nám mrzli uši. V podstate sa na to krásne spomína. Mohol by som tu opisovať jednotlivé zážitky niekoľko dní, týždňov, no asi by sa to prejavilo záhadnou nechuťou zjesť zemiak, čo samozrejme nechcem.
Borisov brigádnický úbor bol najvernejší svojej práci zo všetkých úborov, pretože v stave, v akom posledný krát opustil kokavské polia, ostal v skrinke po celý školský rok. Krásne spomienky.
