Zažil som v jednom obchodnom dome, veľkosklade, takú vtipnú príhodu, na čo som následne ľutoval, že som nepovedal to, čo som mal na jazyku. Predmetom rozprávania je jedna stará (staršia?) riedkovlasá pani.
Boli sme s Veronikou a jej mamou nakúpiť pár vecí, čo bolo treba do potravín (taký obchod, kde dostať potraviny 
). Klasické prechádzky chladnými uličkami plechovej haly sprevádzali všedné prekladania tovaru na vozík. Tu minerálky, tu vložky, tu borovička, tu … pani.
Stáli sme tak pri stojane s farbami na vlasy. Ženy si vyberali nejakú, čo by pasovala. Mne to nechávali (občas) zhodnotiť priložením si lesklého obalu k vlasom domnievajúc sa, že presne taká farba sa vyčaruje aj po jej aplikácii. Väčšinou to tak aj býva, no prihovorila sa akási ženská, ktorá bola mimoriadne znalá do problematiky farbenia vlasov a nákupov v rozhľahlých obchodoch.
Bolo to cítiť z jej hlasu a prejavu. Začala vykladať, že farba, ktorá je predmetom nášho záujmu nedrží dobre a hrabla vo svojich štyroch žltých vlasoch, cez ktoré presvitala pokožka opálená od žiary televízora. Tvrdila, že skúšala presne tú farbu a nechytila jej.
Potom Veronika držala dve farby, nápadne blížiace sa k hnedej až hnedočervenej, i pýta sa, ktorá farba sa mi viac páči. Ukazujúc na jednu z nich som odvetil: „táto je ako nábytok.“ Proste mi pripomínala starý šedivý nábytok, cez ktorý sa už prehrýzajú črvotoče. Dotyčnej žltovlasej to nedalo a povedala jednu skvelú múdru vetu: „také veci sa neoplatí vyberať s chlapmi.“
Mal som na jazyku: „a komu sa chcete páčiť, mužom, či sebe?“ Lenže sme zdúchli skôr, ako som sa nadýchol to vysloviť.
Nuž čo, niekedy je krása nepochopená.
