Isto to poznáš. Prídeš do školy a jediné, čo každého zaujíma, sú známky. Podľa nich sa robí celkový obraz o žiakovi, študentovi, človekovi. Lenže ako naša triedna na gymnáziu hovorievala: „známky nie sú obrazom našich skutočných vedomostí.“ A mala pravdu. Má pravdu. Prečo potom známkovať klasicky? Natíska sa otázka.
Čo sú to známky, ako ich poznáme dnes
Jedná sa o symbolické posilňovače určitého správania sa žiakov. A síce správania sa takého, že žiak bude na písomku, ústne skúšanie, test vedieť danú látku. Bude sa snažiť naučiť sa tak, aby dostal čo najlepšiu známku. Ešte raz to zopakujem, bude sa učiť, aby dostal čo najlepšiu známku. To som robil z časti aj ja, aj moji spolužiaci. Samozrejme nie všetci, ale väčšina. Učiť sa pre známky, byť za známky karhaný, dostávať za známky odmeny, … Dalo by sa polemizovať nad tým dlhé hodiny.
Zrušiť známkovanie, alebo nie?
V podstate ide o to, že práve kvôli známkam sa žiaci učia nasilu. Samozrejme sú žiaci, ktorým tento systém vyhovuje v tom, že sa chcú učiť a známky sú jediný prostriedok, ako sa k tomu donútiť.
Ak sa všade teraz hovorí o tom, že hlavným aktérom vyučovania má byť žiak, a nie učiteľ, malo by sa upravovať aj niečo vo sfére známkovania, i celkovo hodnotenia žiackych vedomostí. Najnovšie je na pláne okresanie učiva na minimálne potrebné pre úspešné zvládnutie školy – je to z dôvodu toho, aby sa v škole neučili zbytočnosti, lež to, čo je pre život potrebné a vyučovanie sa zameralo viac prakticky (jeden môj terajší vysokoškolský vyučujúci by argumentoval tým, že škola sa tým stane učilišťom – názor na to si vytvor sám).
Lenže ostatné veci sa vôbec nemenia (zatiaľ). Konkrétne teraz mám na mysli známkovanie. Možno to ide chronologicky, že na reformu hodnotenia žiakov sa nabehne až potom. Kto vie.
Ako hodnotiť, ak nie známkami? A ak známkami, tak ako modifikovať?
Ťažká otázka, veľmi ťažká. Známkovanie spôsobuje efekt, že žiak má tendenciu naučiť sa látku len jednorázovo => žiak sa neučí dlhodobo alebo priebežne. A to je kameň úrazu stresu zo školy, pretože veľa žiakov má strach, že písomku nezvládnu. Nejde ani tak o strach zo zle napísanej písomky. Nejde ani o strach zo známok. Ide o strach z trestu, ktorý od rodičov doma nasleduje práve kvôli takej zbytočnosti, akou je známka.
Pri následnej modifikácii by nastal problém nekompatibility predmetov. Proste systém známok 1, 2, 3, 4, 5 sedí na každý predmet bez rozdielu. Možno zväčšiť rozsah známok. Alebo ešte lepšie, zaviesť percentuálne hodnotenie vedomostí z danej látky. Percentá umožňujú rozsah až 100 stupňov s prípadnými desatinnými miestami. Napríklad Fero by mal zo slovenčiny 65,30% a Jano 71,99%. Potom by sa povedalo:
- Fero zo slovenčiny: 3 – 65,30%,
- Jano zo slovenčiny: 3 – 71,99%.
Učiteľ a rodič, ako hlavní aktéri
Dobre teda, ak by existoval plošne zavedený systém známkovania typu <známka> – <percento>, čo to zmení na tom, kto sa ako bude učiť? Nič. Možno si niekto povie, že má síce štvorku z matematiky, ale má ju na 55%, čo je určite lepšie, ako štvorka na 40%. Žiak začne vidieť hlbšie do svojich vedomostí a povie si, že aj keď má štvorku, stále vie viac ako polovicu učiva.
Hlavným „problémom“ tu ale nie je žiak, ale rodič a učiteľ. Tí vytvárajú v žiakovi nálady, že známkovanie v ňom vyvoláva strach. Rodič trestá za to, že malý Mirko donesie domov trojku z matematiky. To je chyba, no obrovská. Pretože rodič by sa mal (a verím, že raz aj ja budem mať tú možnosť) opýtať malého Mirka, aká bola písomka, čo tam vedel a čo nie, a pochváliť ho za to, čomu rozumel a poznamenať, že to, čo nevedel sa dá ľahko doučiť.
Učiteľ zas musí vyzdvihovať kladné stránky toho, čo žiak v písomke napísal dobre. Mnohokrát to nejde, pretože učiteľ sedí na žiakovi.
Povzbudzovanie a pochvala je to, čo žiak potrebuje. Pochvala za žiadúce správanie. Chváliť žiaka už len za to, že sa učí, že sa snaží porozumieť danej látke, aj keď sa nedá naraz všetko naučiť.
V človekovi je potrebné vytvárať pocit, že to, čo robí je to, čo je správne. A správne nie je to, že malý Mirko dostane jednotku z fyziky. Správne je to, že daný žiak sa snaží pochopiť ten zákon zotrvačnosti.
Záverom niečo o písomkách matematických predmetov
Čo tak na písomke z fyziky, matematiky, tak trochu chémie zadať úlohy a na tabuľu vedľa zadaní napísať výsledky, ku ktorým sa treba dopracovať? Mnohokrát sa na písomkách radí tak, že sused povie susedovi výsledok a ten ho tam len napíše, zvýrazní hrubým rámikom a postup len akosi naznačí a nerozvádza. A takáto písomka má byť potom objektívne hodnotená?
Ak žiak vie výsledok a rieši zadanú úlohu, tak odpadáva jeden stres – že výsledok môže byť nesprávny, ktorý odovzdáva. Ak sa žiak dostane k správnemu výsledku postupom, ktorý použil, môže si byť istý, že postup je správny a tým jeho istota v riešení iných problémov rastie.
Raz by som chcel, ako učiteľ matematiky, skúsiť niečo takéto na písomke:
- so zadaniami poskytnúť aj výsledok, ku ktorému sa majú žiaci dopracovať,
- umožniť žiakom urobiť si ťahák, ktorý oficiálne môžu na písomkách používať (lebo aj bez toho ten ťahák budú mať) a matematiku treba chápať, nie bifľovať sa,
- pri nachytaní, ako si žiaci radia, opýtať sa radiaceho žiaka na danú látku. Ak vie, celá trieda dostane o niekoľko % lepšiu známku, ak nevie, celá trieda dostane o niekoľko % horšiu známku z písomky,
- na každú písomku hodinu predtým oznámiť triede nové rozsadenie žiakov.
Prepáč mi za môj dlhý článok, ale na krátky som mal málo času.
