Pretože som zásadne proti vlasteneckému zákonu. Proti akémukoľvek diktátu, ktorý hovorí, čo sa má robiť v istý čas v istý deň. Odporúčam najprv článok Lukáša Krivošíka a potom sa trochu zamyslieť.
Nie, vážení, toto nie je v poriadku, aby alkoholik s tými, čo sa pri ňom držia určovali vlastenectvo každému občanovi SR. Už dlhšie si myslím, že úloha národa v histórii sa končí, kedy sa dochovajú síce národné tradície, ale vykonávať ich budú, nazvyme ich, noví ľudia.
Slovák si vezme Nemku. Španielka sa vydá za Čecha a odídu žiť na Slovensko. Britka žije so Slovákom na Slovensku, hokejisti žijúci a vychovávajúci deti za hranicami hrajú za Slovensko. Kuzminovú v Rusku nechcú kvôli deťom (že už pre šport nemá čo urobiť), vydá sa na Slovensko a na Olympiáde získa zlato a striebro a sme hrdí na to, že ako sa Slovensku zadarilo.
Národ skončí v historických análoch tak, ako tam skončili tlupy, kráľovstvá, kniežactvá (ja viem, ešte dodnes existuje zopár, ale kedysi to bývali hlavné spoločenské zriadenia). Aj Američania sú už národ (alebo nie?) a to pred Kolumbom nikto netušil, že pár odvážlivcov z každého kontinentu chtiac nechtiac bude hrdých na 50 hviezdičiek a trinásť pruhov. Spoločnosť sa mení a akékoľvek diktovanie vlastenectva nedáva racionálny zmysel.
Skôr by som to charakterizoval takto: som občanom štátu (akéhokoľvek) a udržujem si tradície rodného národa. Povedané zhruba.
Myslím si, že títo dnešní kvázi-štúrovci nerobia nič pre zachovanie národných tradícií v novom sa utvárajúcom spoločenskom zriadení, iba všetko ohyzdia.
