Rodičia dospievajúcich detí, tínedžerov a puberťákov sa niekedy sťažujú, že komunikácia s ich potomstvom je náročná a nemožná. Komunikácia možná je. Len platí niekoľko zásad, pri ktorých dodržaní bude oveľa jednoduchšia a krásna. Ako na to? Čítajte.
Pre objektívnosť som vyspovedal niekoľko tínedžerov a opýtal sa ich niekoľko otázok. Ešte predtým, než začneme, rád pripomeniem, ako sa zorientovať v spleti pojmov –puberťák, tínedžer, dospievajúci človek:
Ešte raz v textovej forme:
- puberta: 10 – 16 rokov;
- tínedžer: 12 – 19 rokov;
- dospievajúci človek: 16 – 26 rokov (resp. dospelosť).
Menovať spovedané osoby nebudem kvôli tomu, aby to niekto nezneužil. Z uskutočnených rozhovorov som vyvodil závery. Samozrejme tých rozhovor nebolo tisíc, bolo ich niekoľko, no myslím si, že obraz sa dá vytvoriť. Každý by si mal nájsť tú svoju trošku.
Prečo je komunikácia s dospievajúcim dieťaťom náročná
„Prečo sa nechce so mnou rozprávať?“ Znie často rečnícka otázka zúfalého rodiča. Hlavnú úlohu hrá niekoľko faktorov, ale ešte predtým poviem, že každý človek počúva, keď sa naňho hovorí. Čiže aj keď sa puberťák nechce rozprávať, reč rodiča má zrkadlo v jeho duši. Rodič totiž mnohokrát presviedča svoje dieťa o svojej pravde aj na úkor toho, čo chce dieťa. Práve to je častý problém v komunikácii: rodič chce jedno, dieťa chce druhé.
No aj keď sa už rodič podujme vypočuť si životné ciele dieťaťa, počuť z jeho úst: „urobil by si hlúposť. Neskôr by si si to vyčítal. Ja som urobil tú istú chybu, neurob ju aj ty.“ A podobne. Ja sa pýtam: „prečo nie?“ Prečo nenechať dieťa urobiť niekoľko chýb? Najlepšia škola je taká, kde človek sám chce niečo skúsiť a má príležitosť. Či to vyjde, či nie, skúsenosť je to na nezaplatenie, i keď rodič často zaplatí. Možno práve preto rodič nechce, aby jeho dieťa robilo chyby.
Svety dvoch generácií sú odlišné. V niečom sa podobajú, v niečom sú rovnaké, no v niečom sú odlišné. Odlišné sú práve v pohľade na svet. Kým dospelý rodič vníma svet reálne, dospievajúci jedinec cez ružové okuliare. Ružové okuliare si Boh vymyslel na to, aby zabránil človeku v strachu z investovania, strachu z riskovania. Človek, ktorý má ružové okuliare, oveľa ľahšie prejde prvé prekážky – jednoducho ich nevidí. Neskorším vyzretým pohľadom na vec prekážky zbadá a bude ich schopný napraviť. Dajme si príklad.
Predstavte si stav, keď sa chlapec alebo dievča, volajme ho človek, prvýkrát zaľúbi. Fajčí ten druhý? Zaľúbenému je to absolútne jedno. Chodí ten druhý poza školu? Zaľúbenému to je jedno. Ide len o to, byť spolu. A ako to vidí bežný rodič?Nesmie sa s ním/ňou schádzať, veď fajčí. Čo potom vyrastie z toho nášho dieťaťa? A začne kázeň. Toľko nenávidená, a toľkokrát zatracovaná. No je pravda, že to nie je najlepší spôsob, ako presvedčiť dospievajúceho človeka.
Tvrdí sa, že čím ďalej čas plynie, tým sú žiaci na školách horší. Ja si myslím, že je to blbosť. Len odchádzajúca generácia jednoducho nie je schopná držať krok s tou mladou, progresívnejšou. Môžu za to vykoľajnicované spôsoby nazerania na svet, konzervativizmus. Na čo je dnes väčšinou váľaná vina? Na počítače, internet a počítačové hry – veď tam ten mladý iba sedí. Len jeden argument za všetky, že prílišné sedenie za počítačom kazí zrak. Nie som očný lekár, aby som o tejto problematike vedel fundovane hovoriť, no myslím si, že učebné knihy kazia zrak oveľa viac – text na monitore sa dá zväčšiť, má dostatočný kontrast s pozadím a dá sa čítať v šere. Samozrejme tento fakt ide ruka v ruke so správaním sa za počítačom. O tom ale dakedy nabudúce. Vráťme sa k téme.
Rodič chce, aby jeho dospievajúce dieťa bolo samostatné, vedelo sa vo svete pohybovať a malo vlastné názory. Lenže zároveň s tým sa mu snaží vnútiť jeho vlastný názorna svet bez ohľadu na to, čo si o jeho názore myslí jeho dieťa. A to je hlavný kameň úrazu. Chce vychovať samostatného jedinca, no nechce pripustiť jeho iný názor na svet.
Nedivme sa potom, že dospievajúce deti nie sú ochotné komunikovať s rodičom, keď rodičia chcú od nich dospelácke správanie sa, no sami ich za dospelých nie sú ochotní považovať. Uvediem tu teraz názor z jedného opýtaných tínedžerov:
Ak napríklad z predošlých vyjadrení, ktoré sem-tam utrúsi dospelák vycítim, že má určitý vyhradený postoj ku konkrétnej téme, tak idem do toho „rozhovoru“ vopred s prehrou, lebo viem, že aj tak nezmením jeho názor. Takže je to len jednostranné hustenie nejakých vecí. Naopak, ak vopred viem, že mám šancu obhájiť svoje činy a postoje (každý robí tak, aby mu bolo čo najlepšie, takže pre mňa samého sú tie veci dobré) a možno zmeniť názor a pohľad aj rodiča na tú tému = teda idem do diskusie ako rovnocenný partner, je to o inom. Dospievanie = stávanie sa dospelým. Tak sa tak treba správať. Ak chcú zodpovedný prístup dospeláka, tak nech sami ukážu, že nás ako dospelých aj berú.
Netlačiť kaleráby
Z rozhovorov s tínedžermi vyplýva, že nemajú radi tlačenie kalerábov do hlavy. Ide o kdejaké „včielky“, „kvietky“, „v televízii hovorili“, „v novinách som čítal“ a podobne. V podstate je z toho hneď jasné pre dospievajúceho človeka, že sa odsúva vnímanie autority na tretiu osobu. Tým sa rodič zbavuje možnosti rovnocenného rozhovoru:
Kaleráby pohľadom jedného z tínedžerov:
No kaleráby ja beriem ako to, že sa mi snažia nakázať alebo obmedziť nejakú činnosť, čo ma baví. Alebo keď hovoria, že prečo sa neučím predmety, ktoré ma nebavia.
Preč s kritikou, sem s vyzdvihovaním dobrého
Rodič trestajúci svoje dospievajúce dieťa za zlé známky (asi najčastejšie) robí veľkú chybu (a hovorím to ako odžitý tínedžer a na základe rozhovorov s inými) tým, že vôbec trestá.
Oveľa lepšie je chváliť za to, čo bolo urobené dobre:
Nesnažia sa zakázať to, čo nemám robiť, ale odmenia to, čo spravím dobre. Ale vždy, keď som sa chcel venovať niečomu, tak ma podporili.
Určite, keď ma odmenia za dobré známky je lepšie, ako keď mi majú zakázať niečo za zlé.
Zhrňme si to, ako je najlepšie komunikovať s dospievajúcim dieťaťom, aby sa komunikačný kanál neupchal:
- rovnocennosť – a to nie len v zmysle: „si už dospelý, tak sa podľa toho aj správaj“. Rovnocennosť musí byť skutočná,
- otvorenosť – snom a cieľom dospievajúceho človeka treba nechať voľný priebeh a otvorene sa o nich baviť na rovnocennej úrovni,
- chváliť – pochvaly za dobré činy sú silnou motiváciou k nasledujúcim podobným činom,
- dovolávať sa správnych rozhodnutí – čarovné formulky typu: „verím, že moje stanovisko zvážiš,“ fungujú.
Ďakujem za pozornosť, viac o konfliktoch tu.
