Stretli ste sa už s nasledujúcim prístupom? Niekto urobil láskavosť druhému človeku, a on si za ňu vyžadovalprotiláskavosť? Stáva sa to veľakrát a rozhodne to nie je dobrý prístup – vyžadovať protiláskavosť.
Učí sa to ťažko. Dajme si príklad pre názornosť.
Sused za vami príde, že chce od vás láskavosť: pokosiť jeho záhradu, lebo ide preč. Benzín vám dá, kosačku má. Už ostáva len pokosiť. Čo urobíte? Zrejme budete súhlasiť.Súhlasíte s láskavosťou. Vykonáte ju a tým urobíte niečo pre niekoho. V tomto prípade pre suseda.
Láskavosť má tú vlastnosť, že za ňu sa nemusí dávať nijaká odmena. Poďakovanie, to sa patrí. Sused sa vám poďakuje, no to bude všetko. Rozčúli vás to? Ak áno, potom ste sa rozčúlili na sebe, nie na susedovi. Vy ste predsa súhlasili s vykonaním láskavosti preňho. On to po vás nepožadoval, ako povinnosť. Pokojne ste mohli odmietnuť, na to slovko „nie“ existuje.
Pre láskavosť platí pár zásad:
- nikdy sa za vykonanú láskavosť nevyžaduje odmena,
- ponuku pre vykonanie láskavosti niekomu môžete odmietnuť,
- za láskavosť je zdvorilé sa poďakovať, nemusíte však nič viac dávať. Pokiaľ áno, to je na vás,
- žiadosť o láskavosť sa stáva obťažovaním, keď je pravidelná a zneužíva sa.
Nebudem tu rozoberať tie negatívne reči, že ja som preňho toto a on pre mňa nič. Nikam by to neviedlo. Inteligentný človek si vie zapasovať súvislosti.
