Tí páni, chudáci, ani len nešípili, že sú mŕtvi, pritom si kľudne debatovali na lavičke pri miestnom potoku. Boli dvaja a známky mŕtovlnosti nijak navonok nejavili.
To on, volajme ho Mišo, ani nie školopovinný chlapec držal v ruke samopal ruskej výroby a jeho mama ho pobádala:„tamtých ujov na lavičke čo sedia, zastrel ich.“ Mišo namieril a strieľal hlava nehlava, až boli ujovia mŕtvi, totálne rozobratí na kúsky mäsa, kostí a krvi.
Našťastie mal Mišo hračkársky samopal a zvuk vybuchujúceho strelného prachu vydávali jeho hlasivky, nedávno zaučené vydávať vôbec nejaké zvuky.
