Kto každý chce byť bohatý, nech zdvihne ruku. Zdá sa, že chcelo by byť bohatými mnoho ľudí, ale nie každý dokáže tú ruku zdvihnúť. Je to pre dlhoročne zaužívané klamstvo, že peniaze sú zlé. Chcem byť bohatý, chcem mať peniaze a snažím sa robiť veci správne tak, aby som tie peniaze mal. Ešte ich nemám.
Moralizátori budú hovoriť: „uspokoj sa s tým, čo máš.“ Nie, to je cesta k stagnácii a slepej viere v istoty (štát, rodina, …). Lenže tie istoty sa isto raz pominú. Pri viere v istoty stačí jedno zaváhanie a človek sa dostáva do straty. Strata samozrejme v konečnom dôsledku nie je zlá, je dobrá, pretože človek si môže znovu prehodnotiť to, čo už nadobudol. Horšie je, keď v tej strate človek ostane len preto, že veď to tak asi má byť, nie je tu až tak zle (s trochou nadsadenia).
Iný moralizátor bude vravieť: „peniaze kazia charakter človeka.“ Áno, kazia, s tým musím súhlasiť. Otázkou je, v akom štádiu. Závisť chudobného, že niekto má viac je v poriadku? Nie. To, že si bohatý človek kúpi jachtu nie je predsa nič zlé a opovrhovania hodné. Ani to, keď sa bohatývyhýba chudobnému len preto, aby ho neobral o všetky poctivo zarobené peniaze.
Opovrhovania hodné je totiž to, keď chudobný závidíbohatému jeho majetok a snaží sa ho dostať na rovnakú úroveň chudoby.
Chcem byť bohatý, preto sa vzdelávam aj v iných veciach, ako len štúdiom na vysokej škole. To mi totiž bohatstvo nezabezpečí. Skutočné bohatstvo sa ukrýva v sebaovládaní a schopnosti prijímať straty. Pretože z dlhodobého hľadiska to prináša zisk. A úspešný je ten, kto chce zisk.
