Vychovať z malého človiečika dospelého a samostatne mysliaceho jedinca s vlastným názorom na svet a schopnosťou sa o seba postarať je isto náročné. A ako sa aj zdá, je to možné a nie je to zriedkavý jav. Paradoxom je v niektorých prípadoch správanie sa rodičov.
Budem sa tak raz správať aj ja? Budem si to správanie uvedomovať? Neviem, neskôr sa uvidí. Teraz sa zatiaľ pokúsim podať pohľad z jednej strany, ktorý môže byť poznačený silným subjektivizmom.
Deti sú malí tvorovia, ktorí sa nesmú správať tak, ako ich rodičia v ich veku. Tak hovorí jedna múdrosť. A je to skutočne tak. Je to tak preto, lebo rodičia majú už nejaký ten deň odžitý a vedia, aké správanie v akej spoločnosti vedie k relatívnemu úspechu, a aké správanie k neúspechu. Vedia to až príliš dobre a stavajú sa do pozície tých, ktorí niečo vedia. Problém nastáva vtedy, keď sa do tejto pozície stavajú nasilu a dieťaťu svoju múdrosť prezentujú ako „zákaz, príkaz, nariadenie, normu, …“
Správanie odlišné od tejto normy sa potom javí ako zlé, nemravné, chybné, hodné odsúdenia, … Zaujímavosťou a paradoxom zároveň je, že vždy sa jedná o rovnaké správanie: rodič vo veku svojho dieťaťa robil niečo, čo teraz svojmu dieťaťu zakazuje. V podstate sa jedná o kopírovanie vzoru rodiča jeho dieťaťom. Výchovné opatrenia, ktoré boli doposiaľ vykonané, viedli dané dieťa práve k správaniu, ktoré je v súlade s niekdajším správaním rodičov a je teraz zakazované (v zmysle nutnosti zmeny).
Tým sa podkopáva autorita rodiča ako nositeľa výchovného pôsobenia, pretože sa spochybňuje jeho niekdajšie konanie a tým aj konanie dnešné.
Ďalší fenomén, ktorý sa podpisuje na tomto paradoxe je, že odporúčané správanie bolo vhodným v dobe, keď rodičia boli deťmi. V dobe dospelosti (prípadne adolescencie) svojich vlastných detí sa dané správanie už tak v spoločnosti hodnotiť nemusí. Napríklad keď dvaja ľudia (bez ujmy na všeobecnosti predpokladajme ženu a muža) spolu chodia. V istý okamih vzájomného vzťahu sa spolu rozhodnú ísť na víkend k niektorým z rodičov.
Kedysi bol tento akt – návšteva rodičov druhého partnera vo vzťahu – signálom vyšších sociálnych záujmov, ako napríklad sobáš, zásnuby a podobne. Dnes je to chápané zanormálny spoločenský jav, ktorý nie je určovateľom (ale môže byť) daných vyšších sociálnych záujmov.
Čo daný paradox determinuje
- Adolescent, neskôr dospelý človek, sa neriadi radami rodičov, čo u nich môže vyvolávať pocit nepotrebnosti a prázdnoty. Preto by rodičia mali mať určitú oblasť záujmov, ktoré nie sú spojené s ich deťmi,
- každý si potrebuje svoje chyby odžiť. Nikto nevie, čo je zlé a dobré, pokiaľ si na to sám nevytvorí názor a neohraničí to svojím správaním. Preto upozorňovanie na správanie, ktoré je nesprávne z pohľadu rodičov, nepomáha,
- prílišná výchova v sociálne istoty, kde absentuje výchova k postaraniu sa o seba vlastnými silami. Teda ak napríklad rodič nakumuluje pre dieťa materiálneho zázemia ako auto, byt, peniaze, dieťa nemusí byť schopné postarať sa neskôr o seba a bude sa spoliehať na rodičov. S touto zložkou je preto potrebné zaobchádzať opatrne, lebo môže definovať nesprávny hodnotový rebríček. Potom sa rodičia sťažujú, že dieťa ich neustále využíva – stalo sa to totiž zvykom.
Čo za tým všetkým je
Nemennosť očakávaní je to spojenie slov, ktoré je dobré nedostať do vlastného dvora. V každom veku sa od dieťaťa očakáva určitý typ správania a podľa toho rodič aj prispôsobuje výchovu. Problém nastáva práve v stave nemennosti očakávania, kedy dieťa príde do veku, kde rodič od neho očakáva správanie ako kedysi. Už sa nedokáže alebo nechce zmieriť so situáciou, že dieťa odchádza z bezprostredného rodinného prostredia.
Preto je v tom momente priam až nutnosťou zmeniť očakávania od vlastného dieťaťa na stav: očakávam od teba, že sa osamostatníš a založíš si rodinu, pretože ti už nepotrebujem radiť, ako sa správať.
