Táto krásna krátka poviedka je od človeka, ktorý sa všade možne píše W. Livingston Larned. Podarilo sa mi zistiť, že to W je zrejme skratkou mena William. Poviedka dáva človeku mnohé ponaučenia.
Znenie poviedky Otec zabúda:
Počúvaj synáčik: rozprávam ti, zatiaľ čo ty spíš s ručičkou skrútenou pod tvárou a ja pozorujem zvlhnuté kučierky na tvojom spotenom čele. Vkradol som sa do tvojej izbičky, pretože pred pár minútami mnou znenazdajky prešla mrazivá vlna, keď som sedel v knižnici pri novinách. Preto som taktiež previnilo prišiel k tvojej postieľke.
A predkladám ti všetko, o čom teraz premýšľam: bol som na teba prísny. Hneval som sa na teba, keď si sa obliekal do školy – tvoja tvár sa totiž sotva dotkla uteráku. Vyčítal som ti, že si si nevyčistil topánky. Nahnevane som na teba vyskočil, keď si niektoré veci rozhádzal po podlahe.
A pri raňajkách som na tebe našiel nové chyby. Rozlial si čaj. Hltavo si jedol a kládol si lakte na stôl. Natrel si na svoj chlieb príliš tlstú vrstvu masla. Potom si sa začal hrať a ja som sa ponáhľal na vlak. Ty si sa ale náhle obrátil, zamával si mi na rozlúčku a zavolal: „zbohom otecko,“ na čo som sa ja zamračil a na oplátku ťa okríkol: „narovnaj sa.“
A popoludní to začalo nanovo. Keď som prichádzal po ceste k domu, pozoroval som ťa, ako kľačíš a hráš sa s kamarátmi. Zhliadol som diery na tvojich pančucháčoch a ponížil som ťa pred tvojimi kamarátmi tým, že si musel ísť predo mnou domov. Pančuchy sú predsa drahé, a keby si si ich sám kupoval, iste by si na ne bol opatrnejší! Predstav si, synáčik, a toto ti povedal tvoj vlastný otec.
Snáď si ešte spomenieš, neskôr, keď som si čítal v knižnici, prišiel si bláznivo so strachom v očiach. Vzhliadol som netrpezlivo cez okraj novín a oboril som sa na teba: „čo chceš?“ A ty si váhavo prešľapoval vo dverách.
Nič si nepovedal, len si sa náhle rozbehol a v návale citu si ma objal okolo krku, pobozkal si ma a tvoje malé ručičky ma stískali so všetkou láskou, ktorú nechal Boh rozkvitnúť v tvojom srdiečku, láskou, ktorá nevädne, ani keď je zanedbávaná. A potom si odbehol dupajúc po schodoch.
Len si odišiel, noviny mi vypadli z rúk a zmocnil sa ma strašný pocit. Čo som si to len zvykol? Naučil som sa len hľadať chyby a napomínať ťa – to bola moja odmena za to, že si ešte malý chlapec. Nerobil som to preto, že by som ťa snáď nemiloval, iba som skrátka zabudol na tvoju mladosť a čakal od teba viac. Primeriaval som ťa svojím dospelým metrom.
A pritom v tebe je toľko dobrého a milého. Tvoje srdiečko je tak veľké, ako úsvit nad hlbokými vrchmi. Ukázal si mi to tým, že si tak impulzívne pribehol a pobozkal ma na dobrú noc. Nič viac sa už dnes večer neprihodilo. Prišiel som k tebe v tme a teraz tu zahanbene kľačím pri tvojej postieľke.
Je to len slabé pokánie, ostatne ja viem, že by si tomu ešte nerozumel, keby som ti to, až sa prebudíš, všetko rozprával. Ale od zajtra už budem skutočným otcom! Budem ti kamarátom, budem trpieť, keď ty budeš trpieť, budem sa smiať, keď ty sa zasmeješ. Radšej si odhryznem jazyk, než by som vypustil z úst netrpezlivé slová. A budem si opakovať ako Otčenáš tieto slová: „je to predsa len chlapec – skutočne malý chlapec!“
Myslím, že som ťa považoval skôr za dospelého. A teraz, keď ťa vidím skrčeného v postieľke, zisťujem, že si stále len dieťatko. Ešte včera ťa maminka varovala v náručí a hlavu si si opieral o jej rameno. Žiadal som skrátka od teba príliš mnoho, príliš mnoho
…
Preložené z češtiny z knihy Jak získavat přátelé a působit na lidi. Preklad z anglického originálu do češtiny urobil Svatoslav Gosman, pre Sieťook bola poviedka preložená do slovenčiny. Všetky práva na poviedku vyhradené.
