Mnoho ľudí si myslí, že učiteľovanie, teda učiteľská profesia je len sedenie na zadku do druhej poobede a následné nič nerobenie doma pred telkou. To je bohužiaľ omyl. Preto uvediem niekoľko dôvodov, prečo si to nemyslieť, prečo brať učiteľstvo ako plnohodnotnú profesiu.
Omyl č. 1: Kto nehádže lopatou, nevie pracovať
Toto myslenie väčšinou, ale nie je to pravidlo, ešte vládne u staršej generácie, pre ktorú sú tieto profesie (a hlavne počítačovo orientované) len obyčajným ničnerobením a sedením na zadku.
Majú na túto kritiku právo, samozrejme, pretože celý život prežili s pomyslením, že sa nič nové neobjaví. Lenže internet dal zmenám tak veľké obrátky, že staršia generácia to nie je schopná stíhať. A je logické, že kto sa nedokáže niekam včleniť, začne hľadať na tom negatíva.
Ale späť k téme.
Ide hlavne o to, že každá profesia je namáhavá. Či sa jedná o fyzickú (hádzanie lopatou) alebo duševnú prácu (programovanie). K tým duševným patrí aj profesia pedagóga.
Uvediem niekoľko dôvodov, ktoré robia učiteľstvo náročným povolaním:
- denne pracuje aj s dvomi stovkami ľudí, ktorých musí mať pod kontrolou a ešte im otvárať nové obzory,
- namáhanie hlasu spôsobuje rýchlo únavu – na to treba mať fyzickú kondíciu a samozrejme aj oddych,
- príprava na hodiny zaberá niekoľko hodín denne, kým sa systém dostatočne dobre nezabehne. To zaberá „voľný“ čas,
- snaha byť v dobrej nálade,
- každý žiak/študent v triede je iná osobnosť, ktorá vyžaduje individuálny prístup.
Vedel by som si predstaviť odpovede ľudí, ktorí sa s učiteľskou profesiou dlho nestretli. Lenže tu sa jedná o dosť náročné oblasti sociálneho styku viacerých ľudí.
Myslím si, že u nás na Slovensku je ešte stále zakorenený bývalý režim, kedy bol učiteľ vnímaný inak. Časom sa to zmení, ale musí ešte dosť vody pretiecť. Učiteľská profesia, ako jedna z tradičných, je veľmi hlboko podceňovaná a zanedbávaná.
Ďalej uvádzané omyly budú úzko súvisieť s vymenovanými bodmi vyššie.
Omyl č. 2: Veď iba prídeš do triedy, sadneš si, povieš pár vecí a ideš preč
Ono to nie je tak celkom pravda. Učiteľ by sa mal po triede prechádzať kvôli pozornosti žiakov. Lenže ani to nie je všetko. Nedá sa len tak prísť do triedy a učiť. Na začiatku treba urobiť dojem prirodzenej autority. Neskôr treba v žiakoch vyvolať pocit bezpečia, že pri tomto učiteľovi nič nehrozí – žiadne podrazy, nefér hra, sadanie si na žiakov a podobne. Nakoniec nasleduje vlastné vyučovanie, čo nemôže byť len suché táranie látky. Ten prejav musí byť kultivovaný a primeraný veku žiakov.
Ešte tu je aj množstvo iných faktorov. Napríklad sebavedomie žiakov rastie a učiteľ s tým musí počítať. Musí vedieť, ako sa zachovať, keď žiak na hodine nadáva, vyrušuje, vykrikuje. To je veľmi náročná vec. Nedá sa jednoducho povedať, že ten žiak je zlý a len pre to mu dať z nejakého predmetu 5. Vtedy sa nedá len rozprávať učebná látka. Vtedy tam ide aj osobný kontakt. Ten kontakt nesmie byť príliš intímny, ale nesmie byť ani moc chladný. Žiak a učiteľ by sa mali dobre poznať.
Udržať tieto a mnoho ďalších faktorov pohromade a tak, aby sa z toho učiteľ nezbláznil, je miestami umenie.
Omyl č. 3: Učitelia majú prázdniny, za ktoré sú ešte aj platení
Možno to nie je vhodné zaradiť medzi omyly, ale nedá mi to. Niekoľko ľudí sa sťažuje na to, že učitelia vzhľadom na to, ako „málo“ pracujú majú aj prázdniny. Je to len vďaka klasickému slovenskému ja kozu nemám, nech ostatným zdochnú všetky. Ide len o nesprávne pochopenie učiteľovania.
Práca učiteľa, ako som už spomínal, vyžaduje celého človeka. Nasadenie duševnej činnosti na plné obrátky. Dvojmesačné prázdniny (lebo len cez ne sa dá podľa mňa dobre oddýchnuť) umožňujú učiteľom zregenerovať a vrátiť sa do potrebného zápalu pre učiteľstvo, ktoré sa za predošlých desať mesiacov mohlo vytratiť.
Ak niekto chce, aby jeho deti mali dobré vzdelanie, musí učiteľom dopriať dva mesiace prázdnin. Bez toho to bude len nadávanie na učiteľov. A tí sa potom môžu odvďačiť tým, že deťom nedajú to, čo si zaslúžia.
Mnoho učiteľov cez prázdniny vedie rôzne záujmové krúžky, alebo pripravuje zaujímavé materiály pre žiakov do budúceho roka. Prázdniny sú aj vysedávanie, no to je len krátkodobé (samozrejme potrebné). Cez prázdniny sa všetko v hlave dobre uloží a do nového školského roka ide človek s plným nasadením. Aj hlas si oddýchne, aj duša.
Preto si myslím, že učiteľstvo je potrebné vnímať komplexne. Nie len ako sedenie za katedrou a skúšanie „zlých“ žiakov.
