Môže učiteľ streliť žiakovi jednu zaucho?

Tento článok v nijakom prípade neobhajuje násilie v školách, ani v nijakej inej forme. Len chce poukázať na jeden veľmi dôležitý problém. Žiacke násilie v škole.

Juraj Grečnár načrtol jednu vážnu situáciu (odporúčam aj diskusiu), ktorá sa skutočne stala. Sám neuznávam vyhrážanie sa učiteľa žiakovi, že mu dá jednu zaucho. Na mňa to teda nefungovalo. Také niečo nepomáha asbolútne. Otázka je, prečo? Skúsim načrtnúť niekoľko možných metód, ktoré by mohli viesť k riešeniu.

Rodičia, to je kameň úrazu

Žiak prichádza do školy (najčastejšie) z prostredia najbližšej rodiny. Tá je prvotným ohýbateľom duše človeka, ktorý sa má stať vzdelaným. Bohužiaľ, stane sa častovzdelaným, ale nie vychovaným. A pokiaľ sa zanedbá výchova, môže dôjsť k veciam, o ktorých sa ľuďom ani nesníva (príklad u Jura Grečnára hovorí za všetko).

Povedzme, že žiak vyrušuje a znemožňuje vyučovací proces. Jednoducho bráni učiteľovi vo výkone svojho povolania. Ten žiak si to ale neuvedomuje. Za to ho netreba haniť, to som si ani ja neuvedomoval. Keď už vyrušovanie prekročí určitú hranicu únosnosti, učiteľ povie: „prestaň vyrušovať, lebo ti dám jednu zaucho!“ Žiak zrazu pochopí tento prejav ako vyhrážanie sa a fyzicky (slovne) napadne učiteľa. Čo potom? Nič. Také niečo netreba vôbec vyslovovať, pretože učiteľ by mal vysloviť len to, čo vie splniť (a naozaj splní).

Mám tu jeden akademický názor (nepodložený skúsenosťami a vedomosťami v danom probléme):

Obávam sa, že po právnej stránke by na tom bol lepšie žiak. A dosť často by sa po dákom takomto útoku stalo, že porazeným by bol učiteľ (i keď bol pôvodnou „obeťou“). Brániť sa dá len prevenciou, aby si toto nedovolil žiadny žiak. A k tomu je potrebná aj výchova v rodine.

Asi dosť často by prešlo aj zaucho neposlušnému žiakovi, ak to zvyšok triedy akceptuje ako nevyhnutné a nebudú tu nejaký blbí rodičia, ktorí doma dieťa mlátia hlava nehlava, ale v škole sa ich dieťaťu nesmie ani vlások skryviť. Takí by boli schopní vyburcovať celý národ, a učiteľ má smolu.

Práve predchádzanie násiliu je tým, na čom je dobré zapracovať. Ako budúci rodič (a možno aj učiteľ) na toto chcem myslieť. Keď som bol malým chlapcom, môj otec mi vravieval niečo v zmysle: „váž si učiteľov.“

Váž si učiteľov

Rodič, ako dominantná autorita v živote dieťaťa, by podľa mňa mal mať na mysli túto formulku azda viac, ako „čo si dnes dostal/a v škole?“ Samozrejme, ako malý človek som nechápal význam toho odporúčania, a ani som nevedel ako, fungovalo to. Taktiež som dostal do povedomia, že učiteľ mi môže občas aj jednu struhnúť. Nie je to najpríjemnejší pocit, že chodím do školy, aby mi niekto mohol struhnúť, ale zaberá to.

Myšlienka rešpektu pred autoritatívne silnejším je myslím akým-takým riešením tohto problému. Lenže chýba jej presadzovanie v praxi.

Existujú totiž určité hranice, ktoré by nemal ani učiteľ, ani žiak, ani rodič prekročiť.

1. Rodič má dieťaťu povedať, že si má vážiť učiteľov. Tí mu môžu občas aj jednu dať poza ucho, keď nebude poslúchať.
2. Učiteľ si má uvedomiť, že dieťaťu nikdy nesmie dať poza ucho a ani sa mu tak vyhrážať.
3. Z toho nejakým záhadným spôsobom plynie, že učiteľ bude akosi od prírody (vynútená?) autorita, pred ktorou bude mať žiak rešpekt, pretože rodič mu vštepil dve základné myšlienky, „ako sa správať v škole“.

Záverom

Nechcel som teraz dať návod a riešenie problému žiackeho násilia v školách, je to skôr podnet k zamysleniu sa, že príčina toho je vo výchove smerujúcej od rodičov k ich potomkom.